Kvantová mechanika nás inšpiruje k špekuláciám, že interakcie medzi entitami, nie entitami samy osebe, sú základom reality Čo je na dne veci? Ak sa stále pýtame „Prečo?“ kde skončíme? Monoteistické viery tvrdia, že naše otázky musia vyvrcholiť v Boha, osamelého, nadprirodzeného tvorcu. Fyzici, nespokojní s touto hypotézou, predpokladajú, že všetko pochádza z jednej prvotnej sily alebo častice, možno zo supersymetrického reťazca, z ktorého prúdia nespočetné sily a častice nášho padlého sveta. Všimnite si, že napriek všetkým rozdielom majú náboženstvo a fyzika ultraredukcionistické presvedčenie, že realita spočíva v jednej veci. Hovorte tomu doktrína jednoty. Za posledných 40 rokov som v sebe uchovával nie celkom racionálnu averziu k doktríne jednoty, a to z dôvodov, ktoré uvediem nižšie. Fascinuje ma teda domnienka, že v jadre reality existujú najmenej dve veci, ktoré si navzájom niečo robia. Inými slovami, existuje interakcia, vzťah. Hovorte tomu doktrína vzťahu. Divoko vynaliezavý fyzik John Wheeler bol prvým objaviteľom tejto predstavy. V článku z roku 1989 „Informácie, fyzika, Quantum: Hľadanie odkazov“ Wheeler bodne za „odvekou otázkou: Ako to, že existuje?“ Odpoveď, špekuluje, by mohla pochádzať z fúzie fyziky a teórie informácií. Prvý z nich naráža na „svoje“ alebo fyzické veci a druhý na „kúsky“ definovaný ako odpovede na otázky typu áno alebo nie.







Wheeler navrhuje, aby „každá fyzická veličina, každá jej, mala svoj konečný význam z bitov, binárnych indikácií áno alebo nie, čo je záver, ktorý vo fráze symbolizujeme, z bitu“. Wheeler, berúc do úvahy kľúčovú úlohu merania vo výsledku kvantových experimentov, naznačuje, že žijeme v „participatívnom vesmíre“, v ktorom uvádzame svet do existencie a naopak. Fyzik Carlo Rovelli, ktorý nadväzuje na Wheelerove myšlienky, tvrdí v príspevku z roku 1996 „Relational Quantum Mechanics“, že kvantová mechanika podkopáva „naivný realizmus“, čo je predstava, že veda objavuje realitu, ktorá existuje nezávisle od nášho pozorovania. Navrhuje to, čo nazýva „vzťahová“ interpretácia kvantovej mechaniky, ktorá hovorí, že veci existujú len vo vzťahu k iným veciam. Rovelli poznamenáva, že Galileo a Kant okrem iného očakávali vzťahovú perspektívu. Rovelli pokračuje v objasňovaní doktríny o vzťahoch. V objeme esejí o panpsychizme, ktoré majú byť publikované v časopise Journal of Consciousness Studies, píše: „Fyzika 20. storočia nie je o tom, ako sú jednotlivé entity samy osebe. Ide o to, ako sa entity navzájom prejavujú. Je to o vzťahoch. " Rovelli naznačuje, že táto perspektíva sa netýka iba elektrónov a fotónov, ale celej reality, či už materiálnej alebo mentálnej. "Nevidím dôvod veriť, že by to nemalo stačiť na vysvetlenie kameňov, búrok a myšlienok." Wheeler ani Rovelli vo svojich raných novinách neuvádzajú Douglasa Hofstadtera, ale možno majú. Gödel, Escher, Bach, Hofstadter sa vo svojej práci sui generis z roku 1979 ponorí do najhlbších tajomstiev mysle a hmoty. Rovnako ako Wheeler a Rovelli, Hofstadter, ktorý študoval fyziku, tvrdí, že častice získavajú vlastnosti iba interakciou s inými časticami. Ale ako naznačuje názov jeho knihy, Hofstadter ide vo svojej snahe vysvetliť svet ďaleko za hranice fyziky a čerpá z matematiky, počítačovej vedy, genetiky, hudby a umenia. Hofstadter je posadnutý, povedal by som, že je spravodlivé povedať, že vecami, ktoré o sebe hovoria, hovoria o nich alebo s nimi inak interagujú - najmä o Gödelovej vete o neúplnosti, o dôkazoch o medziach dôkazov. Hofstadter navrhuje, aby vedomie, ja, život, existencia ako celok pochádzali z „podivných slučiek“, vecí, ktoré samy osebe existujú. Umelec M.C. Escher poskytuje pozoruhodný obraz zvláštnej slučky vo svojej slávnej kresbe dvoch rúk, ktoré sa navzájom kreslia.https://www.scientificamerican.com/article/is-there-a-thing-or-a-relationship-betweenthings-at-the-bottom-of-things/