V hustej tmavej hore býval jeden vlkolak a mal pri sebe tri dcéry. Najmladšia z nich bola veľmi utešená.
Raz tento ich otec nemal čo jesť a bol práve samotný s najstaršou dcérou.
„Ach, dievka moja, poďže mi,“ povedá, „trochu poískať, poď!“
Dievke nebolo treba dva razy povedať, spravila mu po vôli, ale ako mu tak ískala, on ju schytil a tam naskutku zožral; neostal z nej ani len koštialik. Potom sa prevalil a drichnal do druhého rána.
„Ach, dievka moja, poďže mi trocha poískať, poď!“ zavolal zas na strednú.
A tej sa to istô zviedlo, ako i staršej. Nato si poznovu ľahol a chrápal do druhého rána.
„Ach, dievka moja, poďže mi trochu poískať, poď!“ zavolal teraz na tú najmladšiu.
Ale táto bola oblokom zahliadla, čo sa včera v izbe robilo.
„Idem,“ povedá, „idem; len máličko dočkajte!“
Vtom vyšla z izby, v komore, čo mohla, napochytre zachytila a poď v nohy! Utekala, ako jej len para stačila.
Vlkolakovi bolo dlho čakať, vyšiel sa podívať za ňou a tu na ďaleku videl, ako jeho dievka práši. Ako zbesnetý pustil sa za ňou a ručal strašne, že sa všetky vrchy a doliny ozývali. Dcéra len utekala, utekala, ale starý mal dlhšie nohy, len ešte dakoľko krokov a už ju mal chmatnúť.
Ona vtom hodila na cestu ručník z hrdla a zavolala:
„Nedohoníš ma, nedohoníš, kým tento ručník neroztrháš, nevystrapkáš, nespradieš, neutkáš a znovu neušiješ.“
A zase len utekala, ako mohla, ďalej. Vlkolak ručník roztrhal, vystrapkal, popriadol, potkal aj ušil a na všetko mu nebolo treba ani polhodina. Potom sa poznovu zachytil skokom a už jej bol za pätami.
„Nedohoníš ma, nedohoníŠ, kým túto kamžu neroztrháš, nevystrapkáš, nespradieš, neutkáš a znovu neušiješ,“ zavolala dievka.
A vlkolak pod polhodinou so všetkým bol hotový a zase ju len doháňal.
Tu ona zhodila rub, potom kamizoľ,^[111] potom oplecko a napokon košeľu, a kým len mala čo zo seba metať, dohoniť ju nemohol. Ale, neborká, bola už, ako ju Pán Boh na svet dal a teraz si musela inak spomáhať. Práve ho počula zase zďaleka za sebou jachtať, keď dobehla na jednu lúku a tu našťastie stálo sto kôp sena; ona v strachu, šuch, skryla sa do tej najmenšej kopy.
Vlkolak pribehne, obzerá sa na všetky strany, a keď ju nikde nemohol vyzrieť, od jedu začal tie kopy burtať a rozmetal ich všetky, len tú ostatnú nechal tak; myslel si, keď jej v tých deväťdesiatich deviatich niet, už ani v tej ostatnej nebude.
„Ale počkaj,“ povedá, „veď sa mi ho ty ešte raz dostaneš do mojich rúk.“
Ešte raz strašne zaklial a vrátil sa nazad.
Tá v tej kope ukrčená len čušala, bála sa i len vykuknúť. To tak trvalo dva dni, dve noci; od smädu a hladu dobre už tam nezahynula.
Svitlo tretie ráno. Tu si mladý kráľ vyšiel na poľovačku a vzal so sebou dakoľko hodných strelcov a dobrých kopovov. Po poľovačke sa rozložili práve na tej lúke, že si trocha zaobedujú. Poľovníci si chutne ujedali a upíjali a aj psom sa došlo po kuse pečienky.
Mal ten kráľ so sebou aj jedného malého psíčka. Tento, čo mu raz mäsa vrhli, nezožral, ale odbehol s ním preč, a čosi-kamsi prišiel zase ku kráľovi, mrdkal chvostíkom a skučal, aby mu zas dali. Kráľ mu vrhol hodný kus postruhníka, ale aj s tým spravil tak a po chvíli pribehol zas s prázdnym pyskom. Kráľovi to bolo divno, lebo ešte nikdy toľko naraz nezožral.
„Dajteže,“ povedá, „pozor, dám tomuto psíkovi kus mäsa, čo s ním bude robiť, či ho on dakde nenosí?“
Psík uchytí kus mäsa a beží k sennej kope a tí všade za ním. Vidia, že sa dnu vtiahol a zas von vyšiel. Idú pozrieť a tu nájdu ukrčenô dievča.
„Hej, najjasnejší kráľ,“ zavolá jeden, „veru ten psík naozaj nosil to mäso, ani by ste nepomysleli, kde? Tamhľa do tej kopy jednému dievčaťu.“
„Ešteže čo?“ povie kráľ a hneď sa sám zobral k tej kope.
„Poď von!“ Zavolá na ňu kráľ.
Ticho, ona ani slova.
„Poď von!“ zavolá strmšie, „bo hneď do teba strelím!“
„Veď by som išla,“ ohlási sa z kopy, „ale sa hanbím. Dajte mi dáku šatu, aby som sa mohla prikryť.“
On jej dal hneď doniesť svoj kepeň, a ako sa do toho ukrútila, vyšla von z tej kopy. Kráľovi sa to švárno dievča na prvý pohľad zapáčilo; hneď poslal domov pre zlatý koč a ona za ten čas musela vyrozprávať, kto je, čo je, ako sa jej vodilo.

*

Ešte ani dobre nedorozprávala, prihrmel zlatý koč so šiestimi paripami; kráľ posadil dievča ku sebe a leteli cvalom do paláca. Tu len čo zosadli, dal jej hneď doniesť tie najkrajšie šaty. Švárno dievča sa pekne poumýva, pozapletá vlasy, oblečie sa do tých šiat a potom sa ukáže kráľovi, bozkáva mu ruky a ďakuje za tie pekné šaty.
Ako ju tak pristrojenú videl, ešte sto ráz väčšmi sa mu zapáčila, a hneď sa okolo nej mal, že si ju chce vziať za ženu. Nato sa dievča zapálilo ako ruža a nechcelo o tom ani počuť.
„Ach,“ povedá, „vy ste kráľ a ja som len chudobnô dievča. Kdeže by ja mohla za vás ísť?“
Ale kráľ všakovak okolo nej i s peknými rečmi, i zle nedobre. Neprestal ju prehovárať, neprestal sa jej prosiť dovtedy, až jej slzy v očiach začali ihrať.
„No dobre,“ povie ku pokonu, „nech bude po vašej vôli; ale mi skorej sľúbte, že nikdy vo vašom zámku žobráka neprenocujete.“
Kráľ jej to vďačne prisľúbil a tak boli svoji. Žili oni medzi sebou pekne, ani už hádam nemohli krajšie a čo viac, v rok na to porodila kráľovná dve utešené deti, chlapčeka a dievčatko. Otec im bol rád, ako dvom vlastným očiam a nebol by ich dal za svoje celô kráľovstvo.
Raz večer bola už tma. Tu von sa strašne blýskalo a hrmelo na všetky strany a dážď sa lial ako z kupy. V tejto slote pritrieskal sa do paláca jeden žobrák a prosil sa veľmi, aby mu, preboha, dali prenocovať, trebárs len v kúte pod metlou.
Ako to kráľovná počula, chcela ho dať vyhnať; ale kráľ jej povedal, že či by taká bola a nezmilovala sa nad biednym žobráčikom.
„A či si už zabudol, čo si mi sľúbil, že neprenocuješ žiadneho žobráka?“ spýtala sa kráľovná.
„Zabudol, nezabudol,“ povie namrzený kráľ, „ale či nevidíš, že je už noc a v tej slote, kdeže by už ďalej išiel?“
Kráľovná, aby sa muž nepohneval, dala pokoj a žobrák dostal dovolenie prenocovať. Ukrčil sa v kútiku pod metlou a po chvíli sa uložili aj všetci domáci.
Príde polnoc. Tu starý žobrák vstane, vkradne sa do svetlice, kde kráľovná s dvoma deťmi spala, vytiahne ostrý nôž a nebožiatkam deťom hrdielka popodrezáva. Nôž strčí pod hlavnicu kráľovnej a zase sa potichučku vykradne do svojho kúta.
Ráno sa kráľovná prebudí. Samô prvô jej bolo na kolísku pozrieť a tu vidí nebožiatka deti v krvi. Od veľkého ľaku skríkla a na ten krik pospolu sa zbehli všetci. Tu hneď každý na žobráka myslel, že to druhý nemohol spraviť a začali ho zle nedobre obracať. Ale ten sa mocne staval.
„Ach,“ povedá, „ja som sa ani z miesta nepohol a nemám pri sebe ani len nožíka. Keď neveríte, prezrite ma od hlavy po päty; ale len treba dobre všade hľadať, musí sa pri kom-tom dáky znak nájsť.“
Kto len v paláci bol, rad radom každého poprezerali a všetko popremetávali, až napokon prišli pod hlavnicu na ten nôž!
Dosť sa neborká kráľovná vyhovárala, že je nevinná, všetko darmo. Rozhnevaný kráľ ju ani nepočúval, odvrátil sa od nej a jednostajne volal:
„Takto si deti pomárniť, takto si deti pomárniť; len čo ja jej mám za to urobiť?“
A ten žobrák sa ohlási:
„Nič,“ povedá, „len jej kážte ruky po lakte odťať; tie deti jej treba v plachte na chrbát priviazať a potom ju dajte mne do moci, ja budem vedieť, čo mám s ňou urobiť.“
Rozhnevaný kráľ privolil na to, a ten zlostník hnal neborkú pred sebou, až ju priviedol na vysokú zápoľu a tam už mal prichystanú taligu.
„Ale si mi ho tu,“ obrýkol sa žobrák. „Naučím ja teba pred otcom utekať. Sadaj na tú taligu!“
Neborká len teraz poznala po hlase, že je vo vlkolackých rukách.
„Ach, otec, zmilujte sa, darujte mi život,“ prosila sa biedna dcéra a spínala k nebu okyptené ruky.
„Veď sa ti ja zmilujem naraz; už som ti povedal, sadaj!“
Ale sa ona vyhovárala:
„Ach, veď ja neznám, ako vy to chcete, keby ste mi skorej ukázali!“
Vlkolak sa vyteperil hore:
„Takto si,“ povedá, „sadni!“
A ona vtom postrčila nohou taligu, taliga letela dolu zápoľou a vlkolak sa po skalách celý dodrúzgal.
Nevoľná mať s dietkami v plachetke pobrala sa plačúci svetom, kde ju dve oči viedli. Chodila dlho sem i tam, až prišla na jednu lúku. Naprostred tej lúky bola studnička a pri studničke stál jeden staručičký človiečik.
„Podajže mi, dievka moja, trochu vody, podaj,“ povie ten staručký.
„Ach, akože vám podám, veď vidíte, že mám ruky len po lakte.“
„Lenže,“ povedá, „probuj, azda len dák budeš môcť.“
Ona sa nachýlila k studničke a tu vidí svoje odťaté ruky! A ako kyptíky do vody zamočila, hneď sa jej ruky pekne spolu zrástli. Potom ten staručký zamočil prst do tej studničky, potrel podrezané hrdielca dietkam a tie naskutku ožili.
„No a teraz choď,“ povedá, „do tejto hory, tam prídeš k jednému domčeku, v tom domčeku nájdeš všetko, čo vám bude treba, a môžeš tam s tvojimi deťmi bývať.“
Ona sa tomu staručkému pekne poďakovala, šla tou horou k tomu domčeku a tam sa v ňom usadili. Deti rástli a matka ich vyúčala. Boli to i pekné i múdre deti. Znali dobre aj čítať aj písať a matke si hneď pri jednom hneď pri druhom pomáhali.

*

Kráľ od tých čias, ako sa to nešťastie stalo, bol vždy smutný a oči mu neobschýnali od sĺz. Raz, aby si myšlienky z hlavy vyrazil, vybral sa na poľovačku s jedným mládencom. Ale ako tak poľujú, stratili sa v hustej hore, že nevedeli, skadiaľ sa majú vrátiť a už sa bolo hodne zmrklo.
„Vyjdiže na dajeden strom,“ povie kráľ, „či sa ti dakde neukáže svetlo? Bo na holej zemi nanaspíme.“
Mládenec sa vyškriabal na najvyšší strom.
„No, či dač vidíš?“ opytuje sa kráľ.
„Vidím,“ povedá, „vidím. Svieti sa ako malá hviezdička; to musí byť ďaleko.“
„No, nič to,“ povie kráľ, „hoc aj ďaleko, len si dobre zachovaj, v ktorú stranu máme ísť, aby sme sa darmo netúlali.“
Po psote, po biede dostali sa k tomu domčeku.
„Otvorte málo!“ zaklopú na oblok.
Matka bežala otvoriť a oni vošli do izby.
„Dobrý večer vám, gazdinká,“ poklonia sa poľovníci, „či by ste nám nedali trocha hospody?“
„Prečože by sme nedali,“ povie na to ona, „dáme, vďačne, len sa poskladajte! Ešte sa aj kus večierky nájde.“
Ona na prvý pohľad vedela, kto je; on ju ale nepoznal.
Po večeri sa strojili na odpočinok; kráľa uložila do postele, sluhovi popravila na lavicu. Ona si pri kozúbku pod praslicu sadla a deti okolo nej z dvoch strán, pýtali ju, aby im rozprávala pripoviedky.
„Ach, deti moje,“ vzdychla si zhlboka, „čože vám ja mám rozprávať, veď ste vy samy pripoviedka po svete.“
Kráľ ukonaný, len čo doľahol, zaspal a po chvíli odvisla mu ruka.
„Choďteže,“ povedá, „deti moje, vyložte tomu pánovi ruku, veď vám je to otec.“
Dietky skočili hneď a zodvihli odvisnutú ruku.
Ten na lavici to všetko počul a videl.
Ráno sa kráľ poďakoval za nocľah a odišiel. Keď už na dakoľko strelenia boli, počne hovoriť mládenec:
„Najjasnejší kráľ, keby ste sa nepohoršili, dačo by som vám mal povedať.“
„Nič sa neboj, hovor smelo!“ povie kráľ.
A mládenec mu vyrozprával, čo počul a videl.
„Netáraj do sveta,“ preriekol na to kráľ, „či nevieš, že som ja mojej žene dal ruky poodtínať?“
Ale ho to predsa len mrzelo.
Na druhý večer prišli zase do toho domčeka; vyhovorili sa, že zablúdili. Kráľ bol prikázal mládencovi, aby nespal a že aj on sám dá pozor. Ale veru on čosi kamsi chutne zaspal.
Matka sedela pri kozúbku pod praslicou a dietky okolo nej z dvoch strán, unúvali ju, aby im rozprávala pripoviedku.
„Ach, deti moje,“ vzdychla si zhlboka, „čože ja vám mám rozprávať, veď ste vy samy pripoviedka po svete.“
Po chvíli odvisla kráľovi noha.
„Choďteže,“ povedá, „deti moje, zodvihnúť tomu pánovi nohu, veď vám je to otec.“
Dietky skočili a horko-ťažko vyložili odvisnutú nohu.
Ráno vyrozprával zase mládenec, čo počul a videl.
„No, keď je tak,“ povie kráľ, „pôjdeme ešte raz tatam.“
A keď sa zmrklo, prišli zas na tú hospodu. Mládenec sa zvalil na lavicu, kráľ sa uložil do postele, ale teraz nezaspal.
Matka si sadla pri kozúbku pod praslicu a dietky okolo nej z dvoch strán, unúvali ju, aby im rozprávala pripoviedky.
„Ach, deti moje,“ vzdychla si zhlboka, „čože ja vám mám rozprávať, veď ste vy samy pripoviedka po svete.“
Po chvíli sa kráľ staval, ako by mu bola hlava odvisla.
„Choďteže,“ povedá, „deti moje, zodvihnite tomu pánovi hlavu, veď vám je to otec!“
Dietky bežali k posteli, ale nijako nevládali zodvihnúť odvisnutú hlavu. To videla maka a šla im pomáhať. Vtom ju kráľ objal, k srdcu pritisol a pritom preriekol:
„Ach, žena moja drahá, teraz ja vidím, že si bola nevinná a ja som ti ublížil!“
Skočil z postele a tu potom svoje krásne deti vyobjímal, vybozkával.
Tú noc len tam ešte pobudli, ale nezažmúrili oka. Kráľovná mužovi vyrozprávala pripoviedku o sebe a o svojich dietkach. Ráno prihrmel zlatý koč, na ktorom leteli do paláca, tu im celé mesto vyšlo v ústrety a radosti nebolo konca kraja.

---